Rafting - krotenie divokej vody

12.11.2002

0      

Keďže väčšina obsahu mojej stránky sa točí okolo vody a pohybu po nej, rozhodol som sa, že týmto článkom priblížim a objasním pojem RAFTING všetkým tým, ktorí vôbec nevedia, alebo len trochu tušia, čo za šport to vlastne je a ako vznikol. Takže sa pevne usaďte, nasaďte si prilby a pusťte sa do zdolávania divokej vody.

Umelý vodný kanál v Čunove a jeho parametre

Dravý vodný živel vzbudzoval u ludí oddávna rešpekt. Len pomaly nachádzali odvahu vstúpit do rozbúrenej vody. Neskôr sa začali budovat umelé kanály s divokou vodou aj na miestach, kde neboli vhodné prírodné podmienky. K jedným z technicky najdokonalejších a najnárocnejších patrí aj kanál v Areáli vodných športov Čunovo, ktorého vzdialenost od centra Bratislavy je asi 20 km.

Umelý vodný kanál v Čunove, navrhnutý podľa odporúčaní pána Čibáka (spoluautora podobných projektov v Austrálii, Španielsku či Poľsku), sa zaČína hlavnou klapkou (uzáverom), cez ktorý začne po jeho otvorení tiecť do kanálov voda. Táto voda vteká jednak do prívodného kanála ako aj do dvoch hlavných kanálov. V prívodnom kanáli, ktorého dĺžka je 255 m, šírka 14 m a hĺbka 1,2 metra, je voda kľudná. Slúži na prípravu posádky pred vstupom do hlavného kanála. Tu je hĺbka vody regulovatelná ďalšími dvoma klapkami, ktoré umožňujú vpustit do kanála vodu s obtiažnostou od WW1 až po WW5 (V Európe sa používa šesť dielna stupnica obtiažnosti, pričom stupeň 1 je najľahší a 6 najťažší - takmer nesplavný. Pri hodnotení sa zohladňuje rýchlosť prúdu, profil a spád riečiska, množstvo prekážok a pretekajúcej vody). Dva hlavné kanály sú niekoľkokrát navzájom prepojené, čím sa dá dosiahnuť viacero možných kombinácií trasy jazdy. Pravý kanál je dlhý 460 m., ľavý 356 m. s prevýšením 6,6 metra. Prietokové množstvo vody je 7-15 m3/s ale pri spustení oboch kanálov súčasne je možné dosiahnuť prietok až 22 m3/s. Kanály sa končia dvoma výstupmi, ktoré ústia priamo do Dunaja.

Rafting a jeho vznik

Rafting je splavovanie vodných tokov na gumených člnoch. Za prvého raftera možno považovať Američana Johna Fremonta, ktorý v roku 1872 splavil na svojej drevenej pramici rieku Platte River v Nebraske. Ďalší rozvoj tohoto športu registrujeme až cez druhú svetovú vojnu. Americký vojaci museli pri plnení svojich vojenských povinností vstúpit aj do Alpských priesmykov, v ktorých často používali gumené člny. Nadobudnuté skúsenosti ich priviedli k tomu, že po príchode do Spojených štátov začali splavovať niektoré rieky len tak zo zábavy. Rafting ako šport sa však začína vyvíjat až začiatkom sedemdesiatych rokoch, kedy sa začali vyrábat špeciálne člny - Rafty.

Raft, rafter a jeho výbava

Raft je symetrické riečne plavidlo pre 4-6 člennú posádku. Pre komerčné úcely sa však používajú aj člny pre 9 a viac osôb, pretože väcší raft je stabilnejší a bezpečnejší. U nás je najpopulárnejší rafting s 6-člennou posádkou, pričom snaha je presadiť aj 4-členné rafty. Minimálna dĺžka raftu by mala byt 3,80 metra, šírka 2 metre, váha 50 kilogramov a priemer obvodového valca 50 centimetrov. Mal by mať 6 až 8 valcov (prípadne úchytov) na uchytenie nôh, ale väčšinou sa používajú rafty s uchytením nôh pomocou šnúr (v medzinárodných súťažiach je však takýto spôsob uchytenia zakázaný). Po obvode raftu je bezpečnostná šnúra. Dalšie šnúry sú zakázané. Posádku sediacu na oboch stranách valcov tvoria dvaja kormidelníci (tzv. zadáci - sediaci vzadu), dvaja háčici (sediaci vpredu), ktorí kontrolujú správny nájazd na jednotlivé prekážky, a dvaja, ktorí sedia v strede a sú motorom posádky. Ich hlavnou úlohou je intenzívne pádlovať a prípadne pomáhat háčikom a zadákom pri zdolávaní niektorých obtiažnejších prekážok. Pri raftingu je najdôležitejšia rýchlost reakcií ako aj schopnosť zladiť pohyb celej posádky.

Povinnú výbavu raftera tvoria prilba a záchranná vesta. Prilba chráni hlavu raftera. Vesta, vážiaca približne 1 kilogram, ktorej hlavnou úlohou je udržat raftera nad vodou ako aj čo najskôr ho dostať na hladinu po stiahnutí vodným vírom. Má niekoľko upínacích zariadení, z ktorých najhlavnejším je rýchloodopínací bezpečnostný pás. Ten môže v krajnom prípade zachrániť dotyčnému život, a to tým, že po jeho otvorení si môže vyzliecť vestu a dostať sa na hladinu pomocou vlasných síl. Ďalšou častou výbavy (už nie však povinnou) je obuv. Najčastejšie sa používajú neoprénové topánky, špeciálne upravené na rafting, ale rafter môže v prípade núdze použit aj obyčajné tenisky, ktoré ho však neochránia pred zimou. Najúčinnejšim prostriedkom proti nepriazdnivému počasiu je neoprén (dlhý alebo krátky). Jeho nepremokavosť je asi 60% a hrúbka od 3 do 5-tich centimetrov. Jeho hlavnou úlohou nie je uchránit raftera pred vodou ale nedovoliť, aby ho trápila zima. Ďalšou ochranou je nepremokavá tzv. suchá bunda. Jej nepremokavosť je asi 90%. Na výrobu sa najčastejšie používa nylon so zvýšenou hustotou materiálu. Má podlepené švy, na páse neoprén, na krku a koncoch rukávov je špeciálna guma zaručujúca absolútnu vodotesnosť. Ďalšími používanými doplnkami sú napríklad neoprénové tričko či tielko, polosuchá bunda, ktorej princíp je podobný ako u suchej bundy, neoprénový pás, neoprénové rukavice, čiapka a mnohé iné.

K výbave raftera patrí samozrejme aj pádlo, ktoré zabezpečuje pohyb raftu. Veslo je zakázané. Pre menej znalých veci by som rád objasnil rozdiel medzi pádlom a veslom. Vysvetlenie je veľmi jednoduché - veslo je napevno uchytené k lodi, takže pri raftingu sa používa pádlo. Delí sa na tri časti. Hruška, krčok a list. Hruška a list sa vyrábajú z plastu, krčok väčšinou z hliníka. Profesionálne pádla, niekoľko násobne drahšie ako spomínaný druh sú vyrobené z ľahkých materiálov, akým je napríklad kevlar alebo uhlík. Tieto materiály sú charakteristické svojou malou váhou a vysokou tvrdosťou. Ich hlavnou nevýhodou je však pomerne vysoká krehkosť, takže pri neopatrnom a nesprávnom zaobchádzaní sa môže ľahko naštiepiť alebo zlomiť. Druhy pádiel sú rozdelené podľa ich použitia. Rýchlostné pádlo sa používa v situáciách, kedy je potrebné dosiahnuť čo najvyžšiu možnú frekvenciu a efektivitu záberu. Druhým typom pádla je pádlo slalomové, používané pri potrebe čo najrýchlejšie meniť dráhu a smer raftu.

Preteky a súťaže

V raftových pretekoch sa súťaží v štyroch disciplínach - šprint, paralélny šprint, slalom a zjazd. Šprint je disciplína, pri ktorej sa posádka snaží čo najrýchlejšie dostať do cieľa. Pri slalome musí ešte naviac prejsť 8-12 bránok. Bránky sa delia na protiprúdne a súprudné (protiprúdne musí posádka prejsť proti prúdu a súprudné po prúde). Za dotyk bránky dostáva posádka 5 trestných sekúnd. V prípade, že niektorý člen posádky neprejde bránku správnym spôsobom, dostáva posádka 50 trestných sekúnd. Paralélny šprint je obdoba normálneho šprintu. Pri par. šprinte však štartujú naraz dve posádky na dvoch rôznych tratiach, ktoré sa prípadne po určitom úseku trate môžu spojiť. Najnáročnejšou disciplínou je zjazd (nazývaný aj maratón). Posádky štartujú naraz na kľudnej vode, z ktorej sa dostávajú na divokú vodu (alebo opačne), na ktorej konci je cieľ. Táto disciplína trvá 20-60 minút. Víťazné posádky dostávajú nasledovné bodové ohodnotenie : zjazd 400, slalom 300, paralélny šprint 200 a šprint sto bodov. Body sa rozďeľujú podľa kľúča. Prvá posádka získava 100%,druhá 80%, tretia 60%, štvrtá 48%,...bodov. Prvé majstrovstvá sveta sa konali v roku 1989, prvé majstrovstvá Európy až v roku 1996. Momentálne medzi Európsku špičku patria posádky Ruska, Talianska, Českej a Slovenskej republiky. Na Slovensku je pre rafting najpopulárnejšia rieka Belá, pre nedostatok vody je však splavná len do polovice mája. Približne v tomto termíne sa na nej každoročne koná 1.kolo Slovenského pohára v raftinu v disciplíne maratón.

   Majstrovstvá Európy v raftingu 2002 - Augsburg/Imst     späť na zoznam článkov     Zadania z programovacích techník